Medzinárodné princípy uplatňovania ľudských práv pri dohľade nad komunikáciou

Konečná verzia 10. júla 2013

Technologický pokrok uľahčujúci dohľad štátu nad komunikáciou je sprevádzaný neschopnosťou štátnych aparátov zaistiť, aby boli zákony a nariadenia v tejto oblasti v súlade s medzinárodnými ľudskými právami a primerane chránili práva na súkromie a slobodu prejavu. Snahou tohto dokumentu je vysvetliť, ako sa v súčasnom digitálnom svete uplatňujú medzinárodné zákony o ľudských právach, a to v spojení s nárastom a zmenami technológií a metód dohľadu nad komunikáciou. Tieto princípy ponúkajú občianskym združeniam, priemyslu, štátu aj ďalším subjektom určitý rámec, podľa ktorého sa dá posúdiť, či sú existujúce a navrhované zákony a postupy v oblasti dohľadu v súlade s ľudskými právami.

Tieto princípy sú výsledkom celosvetovej diskusie s občianskym a priemyselným sektorom a medzinárodnými odborníkmi na právo, politiku a technológiu dohľadu nad komunikáciou.

Úvod

Ochrana súkromia je základným ľudským právom a ústredným princípom, na ktorého základe sa dá udržiavať demokratická spoločnosť. Je nevyhnutná pre ľudskú dôstojnosť a upevňuje aj ďalšie práva, ako je sloboda prejavu a informácií či sloboda združovania. Je hodnotou uznávanou v medzinárodnom zákone o ľudských právach.[1]Činnosti, ktoré právo na súkromie obmedzujú a ku ktorým patrí aj dohľad nad komunikáciou, môžu byť oprávnené, iba ak ich predpíše zákon, ak sú nevyhnuté na dosiahnutie oprávneného zámeru a ak sú sledovanému zámeru primerané.[2]

Pred rozšírením internetu v rámci širokej verejnosti bol dohľad štátu nad komunikáciou obmedzovaný dobre zavedenými právnymi princípmi a obmedzenia predstavovala aj logistická záťaž spojená so sledovaním komunikácie. V posledných desaťročiach sa tieto logistické bariéry dohľadu znížili a uplatňovanie právnych princípov sa v nových technologických súvislostiach stalo nejasným. Štátny dohľad je umožnený v úplne nebývalej miere, čo je dôsledok prudkého nárastu množstva obsahu v digitálnej komunikácii, informácií o tejto komunikácii či „komunikačných metadát“, t. j. informácií o tom, ako jednotlivci komunikujú a používajú elektronické zariadenia. Okrem toho je to tiež dôsledkom klesajúcich nákladov na ukladanie a získavanie obsiahlych súborov údajov a poskytovania osobného obsahu prostredníctvom externých poskytovateľov služieb.[3] Konceptualizácia súčasného práva v oblasti ľudských práv však zaostáva za modernými a meniacimi sa možnosťami, ktoré má štát v oblasti dohľadu, kombinovania a organizovania informácií získaných rôznymi dohľadovými technikami a nezohľadňuje ani zvýšenú mieru citlivosti informácií, ku ktorým je možné získať prístup.

Štáty sa čoraz častejšie usilujú o prístup k obsahu komunikácie aj komunikačným metadátam bez primeranej kontroly.[4] Ak niekto získa prístup ku komunikačným metadátam a analyzuje ich, môže si vytvoriť profil života daného človeka, v ktorom nebudú chýbať jeho zdravotné problémy, politické a náboženské postoje, informácie o tom, s kým sa stretáva a prichádza do kontaktu a aké má záujmy. Tento profil môže byť tak podrobný, ako keby bol zostavený priamo z obsahu komunikácie, alebo dokonca podrobnejší.[5]Napriek obrovskému potenciálu vnikať do života jednotlivca aj znepokojujúcemu vplyvu na politické a iné súvislosti poskytujú legislatívne a politické nástroje komunikačným metadátam často nižšiu úroveň ochrany a nedostatočne obmedzujú možnosti agentúr a orgánov, čo sa týka následného použitia týchto údajov a spôsobu ich získavania, zdieľania a uchovávania.

Na to, aby štáty pri dohľade nad komunikáciou skutočne spĺňali povinnosti v oblasti medzinárodných ľudských práv, musia sa riadiť princípmi vysvetlenými nižšie. Tieto zásady sa vzťahujú na dohľad štátu vykonávaného na ich území, ako aj extraterritorially. Tieto princípy platia bez ohľadu na účel – vymáhanie práva, národná bezpečnosť či iný zámer súvisiaci s reguláciou. Týkajú sa tiež povinnosti štátu rešpektovať a plniť práva jednotlivca, ako aj povinnosti chrániť práva človeka pred zneužitím zo strany neštátnych aktérov, ku ktorým patria aj firemné subjekty.[6]Súkromný sektor nesie za rešpektovanie ľudských práv rovnakú zodpovednosť, hlavne ak zvážime jeho kľúčovú úlohu v navrhovaní, vývoji a šírení technológií a skutočnosť, že umožňuje komunikáciu a poskytuje komunikačné prostriedky a v prípade potreby aj spolupracuje na činnostiach štátu súvisiacich s dohľadom. Tieto princípy sa však v súčasnej podobe týkajú iba povinností štátu.

Meniace sa technológie a vymedzenie pojmov

Pod pojmom „dohľad nad komunikáciou“ sa v modernom svete rozumie sledovanie, zachytávanie, zhromažďovanie, analýza, používanie, uchovávanie, zadržovanie, rušenie a získavanie prístupu k informáciám, ktoré zahrňujú, odrážajú alebo sa týkajú komunikácie určitej osoby vedenej v minulosti, prítomnosti či budúcnosti alebo z tejto komunikácie pramenia. Pod pojmom „komunikácia“ rozumieme činnosti, interakcie a styk prebiehajúci pomocou elektronických prostriedkov. Patrí sem napríklad obsah komunikácie, totožnosť komunikujúcich strán, informácie o sledovaní polohy vrátane adries IP, času a dĺžky komunikácie a identifikátorov používaných komunikačných zariadení.

Miera, v akej dohľad nad komunikáciou narušuje súkromie, sa tradične posudzuje na základe umelých a formalistických kategórií. Existujúce právne rámce rozlišujú obsah od údajov, ktoré obsahom nie sú, informácie o odberateľoch od metadát, uložené údaje od prenášaných údajov a údaje uchovávané doma od údajov prechovávaných externým poskytovateľom služieb.[7] Na základe týchto rozlíšení však už nie je možné dosť dobre merať mieru, v ktorej komunikačný dohľad preniká do súkromného života jednotlivca a jeho stykov. To, že obsah komunikácie zasluhuje značnú právnu ochranu, pretože môže odhaliť citlivé informácie, je už dlho všeobecne prijímaným faktom. Teraz je však jasné, že ešte viac ako samotný obsah môže o človeku prezradiť iný druh informácií, ktoré z komunikácie pramenia – metadáta a iné formy údajov, ktoré nie sú obsahom. Tieto informácie preto zasluhujú rovnocennú ochranu. Každý typ týchto informácií dnes môže, či už sám o sebe alebo po súhrnnej analýze, odhaliť totožnosť človeka, jeho chovanie, styky, fyzický stav či zdravotné problémy, rasu, sexuálnu orientáciu, národnostný pôvod či postoje. Pomocou týchto informácií je tiež možné mapovať polohu človeka a jeho pohyby a interakcie v priebehu času[8] a úplne to isté je možné sledovať aj v prípade všetkých ľudí nachádzajúcich sa na konkrétnom mieste, napríklad na verejnej demonštrácii alebo inej politickej akcii. Všetky informácie, ku ktorým sa nedá jednoducho a rýchlo dostať, nie sú ľahko prístupné verejnosti a zahrnujú alebo odrážajú niečiu komunikáciu alebo z nej pramenia či sa jej týkajú, je preto potrebné považovať za „chránené informácie“, ktoré by mali byť pod najvyššou možnou právnou ochranou.

Ak posudzujeme mieru, v akej štátny dohľad nad komunikáciou preniká do súkromia, musíme zvážiť potenciál dohľadu prezradiť chránené informácie aj účel, za ktorým štát o informácie usiluje. Ak je pravdepodobné, že dohľad nad komunikáciou povedie k odhaleniu chránených informácií, ktoré môžu niekoho vystaviť riziku vyšetrovania, diskriminácie či porušeniu ľudských práv, ide o vážne porušenie práv človeka na ochranu súkromia. Takýto dohľad tiež naruší ďalšie základné práva vrátane práva na slobodu prejavu, združovania a účasti na politickom živote, pretože tieto práva vyžadujú, aby ľudia mohli komunikovať bez obáv z desivého dopadu vládneho dohľadu. V jednotlivých prípadoch preto bude potrebné zistiť povahu požadovaných informácií a spôsoby, akými by sa dali tieto informácie ďalej použiť.

Ak štát zavádza novú metódu dohľadu nad komunikáciou alebo rozširuje záber niektorej existujúcej metódy, musí zistiť, či informácie, ktoré touto metódou pravdepodobne získa, nespadajú do sféry „chránených informácií“, a to ešte pred tým, ako si ich vyžiada. Rovnako musí podstúpiť dôslednú kontrolu zo strany súdnej moci alebo iného demokratického mechanizmu dozoru. Ak máme posúdiť, či je povaha informácií získaných dohľadom nad komunikáciou taká, že spadajú do sféry „chránených informácií“, záleží tiež na forme, rozsahu a trvaniu dohľadu. Všadeprítomné či systematické sledovanie môže totiž odhaliť omnoho viac ako jednotlivé kúsky súkromných informácií a z dohľadu nad nechránenými informáciami sa tak môže razom stať zasahovanie, proti ktorému je potrebná silná ochrana.[9]

O tom, či štát môže vykonávať dohľad nad komunikáciou zasahujúci do chránených informácií, je nevyhnutné rozhodovať v súlade s nasledujúcimi princípmi.

Princípy

Zákonnosť: Akékoľvek obmedzenie práva na súkromie musí byť predpísané zákonom. Štát nesmie prijať ani zaviesť opatrenie, ktoré zasahuje do práva na ochranu súkromia, bez toho, aby existoval verejne dostupný legislatívny zákon dostatočne jasný a presný na to, aby boli ľudia vopred informovaní o jeho uplatnení a mohli ho predvídať. Vzhľadom na rýchlosť technologických zmien je potrebné pravidelne preskúmavať zákony obmedzujúce právo na ochranu súkromia v rámci legislatívneho či regulatórneho procesu s aktívnou účasťou.

Oprávnený zámer: Zákony musia povoľovať dohľad nad komunikáciou iba určeným štátnym orgánom na účely dosiahnutia oprávneného zámeru, ktorý zodpovedá väčšinou dôležitému zákonnému záujmu, ktorý je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Žiadne opatrenie nesmie byť uplatnené spôsobom, ktorý diskriminuje na základe rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického či iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, stavu pri narodení alebo iného stavu či postavenia.

Nevyhnutnosť: Zákony povoľujúce dohľad štátu nad komunikáciou musia dohľad striktne obmedziť na prípady, kedy je preukázateľne nevyhnutný na dosiahnutie oprávneného zámeru. Dohľad nad komunikáciou môže byť vykonávaný iba v takom prípade, ak je jediným prostriedkom na dosiahnutie oprávneného zámeru alebo vtedy, ak je najmenej porušujúcim nástrojom z viacerých prostriedkov. Bremeno odôvodnenia dohľadu spočíva na štáte, a to ako v súdnom, tak legislatívnom procese.

Primeranosť: Zákonom schválený dohľad nad komunikáciou musí vždy byť vhodný na splnenie konkrétneho určeného oprávneného zámeru.

Úmernosť: Dohľad nad komunikáciou je potrebné chápať ako silne rušivé a obťažujúce konanie, ktoré porušuje práva na súkromie a slobodu názoru a prejavu a ohrozuje základy demokratickej spoločnosti. Rozhodnutie o dohľade nad komunikáciou je nevyhnutné vykonať po zvážení prínosov, ktoré chceme dosiahnuť, a poškodení práv jednotlivca a ďalších protichodných záujmov, ku ktorým v dôsledku dohľadu dôjde. Ďalej je nevyhnutné zvážiť citlivosť daných informácií a vážnosť porušenia práva na súkromie.

Konkrétne to vyžaduje, aby štát, ktorý usiluje o použitie alebo prístup k chráneným informáciám získaným pri dohľade nad komunikáciou v súvislosti s trestným vyšetrovaním, preukázal príslušnému, nezávislému a nestrannému súdnemu orgánu, že:

  1. existuje vysoká pravdepodobnosť, že bol alebo bude spáchaný závažný trestný čin;
  2. prístupom k požadovaným chráneným informáciám je možné získať dôkaz o tomto trestnom čine;
  3. sa neúspešne použili iné dostupné a menej agresívne vyšetrovacie metódy;
  4. sa poskytnuté informácie obmedzia na tie, ktoré sa dostatočne týkajú údajného trestného činu, a všetky informácie získané navyše budú urýchlene zničené alebo navrátené a
  5. prístup k informáciám získa iba určený orgán a informácie budú použité iba na účely, pre ktoré bolo udelené oprávnenie.

Ak štát usiluje o dohľad nad komunikáciou, aby získal prístup k chráneným informáciám na účely, ktoré danú osobu nevystavia riziku trestného stíhania, vyšetrovania, diskriminácie ani porušenia ľudských práv, musí štát preukázať nezávislému, nestrannému a príslušnému orgánu nasledujúce:

  1. boli zvážené aj iné, menej agresívne metódy vyšetrovania;
  2. poskytnuté informácie sa obmedzia na tie, ktoré sa dostatočne týkajú danej otázky, a všetky informácie získané navyše budú urýchlene zničené alebo navrátené postihnutej osobe a
  3. prístup k informáciám získa iba určený orgán a informácie budú použite iba na účely, pre ktoré bolo udelené oprávnenie.

Príslušný súdny orgán: Rozhodnutia súvisiace s dohľadom nad komunikáciou musí vykonať kompetentný súdny orgán, ktorý je nestranný a nezávislý. Tento orgán musí:

  1. byť oddelený od orgánov, ktoré dohľad nad komunikáciou vykonávajú;
  2. byť dobre oboznámený s otázkami zákonnosti dohľadu nad komunikáciou a problémami daných technológií a ľudských práv a musí byť kompetentný vykonávať súdne rozhodnutia v tomto smere a
  3. pri vykonávaní úloh, ktoré mu boli pridelené, disponovať primeranými zdrojmi.

Spravodlivý proces: Podľa princípu spravodlivého procesu musí štát zaistiť, aby boli v zákone riadne vymenované legitímne postupy upravujúce každý zásah do ľudských práv, boli dôsledne praktikované a boli k dispozícii širokej verejnosti, čím uznáva a zaručuje ľudské práva jednotlivca. Konkrétne platí, že pri rozhodovaní o niečích ľudských právach má každý nárok na spravodlivé a verejné pojednávanie v primeranom termíne nezávislým, príslušným a nestranným súdom ustanoveným zo zákona,[10] okrem prípadov núdze, kedy sa vyskytne bezprostredné riziko ohrozenia ľudského života. Za týchto okolností je potrebné v primerane schodnom termíne požiadať o povolenie so spätnou platnosťou. Samotné riziko úteku alebo zničenia dôkazov nikdy nie je možné považovať za dostatočné zdôvodnenie povolenia so spätnou platnosťou.

Oznámenie používateľovi: Príslušná osoba musí byť o rozhodnutí povoľujúcom dohľad nad komunikáciou informovaná a musí jej byť poskytnutý dostatok času a informácií, aby sa proti rozhodnutiu mohla odvolať. Ďalej musí mať prístup k materiálom, ktorými bola žiadosť o povolenie podložená. Oneskorenie oznámenia je oprávnené iba za nasledujúcich okolností:

  1. Oznámenie by vážne ohrozilo účel, za ktorým sa dohľad povoľuje, alebo existuje bezprostredné riziko ohrozenia ľudského života;
  2. Príslušný súdny orgán povolí oneskorenie oznámenia vo chvíli, kedy zároveň udeľuje povolenie na dohľad
  3. Postihnutá osoba je informovaná hneď, ako riziko pominie, alebo v primerane možnom termíne, podľa toho, ktorá z týchto okolností nastane skôr, v každom prípade však do skončenia dohľadu nad komunikáciou. Povinnosť danú osobu informovať spočíva na štáte, avšak ak tak štát neučiní, môžu ju o dohľade nad komunikáciou upovedomiť poskytovatelia komunikačných služieb, a to z vlastnej vôle, alebo na základe žiadosti.

Transparentnosť: Štáty musia v súvislosti s využitím a rozsahom metód a právomocí v oblasti dohľadu nad komunikáciou konať transparentne. Mali by zverejňovať prinajmenšom súhrnné informácie o počte schválených a odmietnutých žiadostí a rozdelení týchto žiadostí podľa poskytovateľov služieb a typu a účelu vyšetrovania. Štáty musia ľuďom ďalej poskytnúť dostatok informácií, z ktorých sa dá úplne pochopiť rozsah, povaha a uplatnenie zákonov povoľujúcich dohľad nad komunikáciou. Poskytovateľom služieb musia štáty umožniť zverejnenie postupov uplatňovaných pri uskutočňovaní štátneho dohľadu nad komunikáciou, týmito postupmi sa riadiť a zverejňovať záznamy o tomto dohľade.

Verejný dozor: Štáty musia ustanoviť nezávislé mechanizmy dozoru a zaistiť tak, aby bol dohľad nad komunikáciou transparentný a aby zaň mohli príslušné orgány niesť zodpovedať.[11] Mechanizmy dozoru musia disponovať oprávnením na prístup ku všetkým informáciám o krokoch štátu, ktoré by prípadne mohli byť dôležité, vrátane tajných alebo utajovaných informácií, ak je to na mieste. Ďalej musia mať oprávnenie posudzovať, či štát využíva svoju zákonnú spôsobilosť legitímne a či transparentne a presne zverejňuje informácie o využití a rozsahu metód a právomocí v oblasti dohľadu nad komunikáciou, a zverejňovať pravidelné prehľady a ďalšie informácie, ktoré sa tohto dohľadu týkajú. Nezávislé mechanizmy dozoru je potrebné zaviesť ako doplnenie ďalšieho dozoru, ktorý je prípadne už vykonávaný prostredníctvom iného vládneho odboru.

Bezúhonnosť komunikácie a systémov: V záujme zaistenia bezúhonnosti, ochrany a diskrétnosti komunikačných systémov a vzhľadom na to, že narušením ochrany na štátne účely sa takmer vždy naruší ochrana všeobecnejšie, nemôžu štáty nútiť poskytovateľov služieb ani predajcov hardvéru a softvéru, aby do svojich systémov zabudovávali sledovacie zariadenia či funkcie alebo zhromažďovali či uchovávali konkrétne informácie čisto na účely štátneho dohľadu. Od poskytovateľov služieb sa nesmie nikdy požadovať, aby zadržiavali alebo zbierali údaje bez konkrétneho účelu. Ľudia majú právo sa anonymne vyjadrovať a štáty preto nemôžu podmieňovať poskytnutie služby vynucovaním identifikácie používateľov.[12]

Bezpečnostné opatrenia pre medzinárodnú spoluprácu: Pretože v informačných tokoch a komunikačných technológiách a službách dochádza ku zmenám, štáty môžu potrebovať pomoc od zahraničného poskytovateľa služieb. Zmluvy o vzájomnej právnej pomoci (MLAT) a ďalšie dohody, ktoré štáty uzavierajú, preto musia zaisťovať, aby sa v prípade, že sa na dohľad nad komunikáciou vzťahujú zákony viacerých štátov, vždy uplatnila norma s vyššou úrovňou ochrany osôb. Ak štáty žiadajú o pomoc na účely vymáhania práva, musí byť uplatnený princíp dvojitej trestnosti. Štáty nesmú využívať metódy vzájomnej právnej pomoci ani zahraničné žiadosti o chránené informácie na obchádzanie tuzemských zákonných obmedzení dohľadu nad komunikáciou. Metódy vzájomnej právnej pomoci a ďalšie dohody musia byť jasne zdokumentované, musia byť verejne dostupné a musia podliehať zárukám procesnej spravodlivosti.

Ochranné opatrenia proti nezákonnému prístupu: Štáty musia uzákoniť právne predpisy, podľa ktorých je nezákonný dohľad nad komunikáciou vykonávaný verejnoprávnymi či súkromnoprávnymi subjektmi trestný. Zákon by mal ponúkať dostatočné a citeľné občianskoprávne a trestnoprávne sankcie, ochranu tým, ktorí upozorňujú na neetické a nelegitímne praktiky, a spôsoby, ktorými je možné odškodniť postihnuté osoby. Informácie získané v rozpore s týmito pravidlami musia byť zo zákona neprípustné ako dôkaz v akomkoľvek konaní, rovnako ako dôkazy z takýchto informácií odvodené. Štáty musia tiež schváliť zákony, ktoré stanovia, že materiál získaný dohľadom nad komunikáciou musí byť zničený alebo navrátený danej osobe potom, čo bol využitý na účel, pre ktorý boli informácie poskytnuté.

Signatári

[[signatories]]


[1]Článok 12 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, článok 14 Dohovor OSN o migrujúcich pracovníkoch, článok 16 Dohovoru OSN o ochrane dieťaťa, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, článok 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach; regionálne dohovory vrátane článku 10 Africkej charty o právach a blahobyte dieťaťa, článok 11 Amerického dohovoru o ľudských právach, článok 4 Princípov slobody prejavu Africkej únie, článok 5 Americkej deklarácie práv a povinností človeka, článok 21 Arabskej charty ľudských práv a článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; Johannesburské pravidlá o národnej bezpečnosti, slobode prejavu a prístupu k informáciám, Camdenské princípy slobody prejavu a rovnosti.

[2]Článok 29 Všeobecnej deklarácie ľudských práv; všeobecný komentár č. 27 prijatý Výborom pre ľudské práva podľa článku 40, odseku 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, obsiahnutý v dokumente CCPR/C/21/Rev.1/Add.9 z 2. novembra 1999; viď tiež správa zvláštneho spravodajcu o podpore a ochrane ľudských práv a základných slobôd počas boja proti terorizmu Martina Scheinina, 2009, dokument A/HRC/17/34.

[3]K metadátam z komunikácie patria napríklad informácie o našej totožnosti (údaje o odberateľovi či zariadení), interakciách (miesta, odkiaľ komunikačná prevádzka vychádza a kam smeruje, hlavne informácie o navštívených webových stránkach, čítaných knihách a iných materiáloch, ľuďoch, s ktorými komunikujeme, priateľoch, rodine, známych, uskutočnených vyhľadávaniach, použitých zdrojoch) a polohe (miesta a časy, vzdialenosť od ostatných). Stručne povedané, metadáta ponúkajú pohľad takmer do všetkého, čo sa v modernom živote odohráva, do stavov našej mysle, do našich záujmov, úmyslov aj najskrytejších myšlienok.

[4]Napríklad iba v Spojenom kráľovstve sa teraz ročne rieši približne 500 000 žiadostí o metadáta z komunikácie, pričom polícia a ďalšie donucovacie orgány si v súčasnosti môžu sami schvaľovať vlastné žiadosti o prístup k informáciám prechovávanými poskytovateľmi služieb. Z informácií o transparentnosti spoločnosti Google je ďalej zjavný nárast množstva žiadostí o údaje používateľov, ktorých bolo v roku 2010 iba v Spojených štátoch evidovaných 8 888 a v roku 2011 to bolo už 12 271. V Kórei sa v rokoch 2011–2012 ročne riešilo približne 6 miliónov žiadostí o informácie o odberateľoch alebo prispievateľoch a zhruba 30 miliónov žiadostí o iné formy metadát z komunikácie. Takmer všetky tieto žiadosti boli schválené a realizované. Údaje za rok 2012 sú k dispozícii na adrese http://www.kcc.go.kr/user.do?mode=view&page=A02060400&dc=K02060400&boardId=1030&cp=1&boardSeq=35586

[5]Príkladom je recenzia práce Sandy Petlandovej nazvaná Reality Mining (Vyťažovanie reality), ktorá vyšla v časopise Technology Review (vydávaný Massachusettským technologickým inštitútom), 2008, k dispozícii na adrese http://www2.technologyreview.com/article/409598/tr10-reality-mining/ alebo práca, ktorú napísali autori Alberto Escudero-Pascual a Gus Hosein, nazvaná Questioning lawful access to traffic data (Spochybnenie zákonného prístupu k údajom o návštevnosti), ktorá vyšla v mesačníku Communications of the ACM, ročník 47, vydanie 3, marec 2004, str. 77–82.

[6]Správa zvláštneho spravodajcu OSN o podpore a ochrane práva na slobodu názoru a prejavu, Frank La Rue, 16. mája 2011, k dispozícii na adrese http://www2.ohchr.org/english/bodies/hrcouncil/docs/17session/a.hrc.17.27_en.pdf

[7]„Poskytovateľom mobilných služieb ľudia prezrádzajú telefónne čísla, na ktoré volajú alebo posielajú textové správy, poskytovateľom internetových služieb prezrádzajú, aké adresy URL navštevujú a aké e-mailové adresy používajú na korešpondenciu, a internetovým predajcom prezrádzajú, aké si kúpili knihy, potraviny, lieky... Nedomnievam sa, že všetky informácie prezradené dobrovoľne niekomu z verejnosti na nejaký obmedzený účel strácajú iba z tohto titulu nárok na ochranu podľa štvrtého dodatku americkej ústavy.“ Prípad United States v. Jones, 565 U.S. ___, 132 S. Ct. 945, 957 (2012) (súhlasný odôvodnený rozsudok sudkyne Sotomayorovej).

[8]„Krátkodobé sledovanie pohybu osoby na verejných priestranstvách je v zhode s očakávaniami v oblasti ochrany súkromia.“ Avšak „dlhodobé sledovanie družicovými systémami na určovanie polohy pri vyšetrovaní väčšiny trestných činov na tieto očakávania už naráža.“ Prípad United States v. Jones, 565 U.S.,
132 S. Ct. 945, 964 (2012) (súhlasný odôvodnený rozsudok sudcu Alita).

[9]„Dlhotrvajúci dohľad odhalí druh informácií, aké sa krátkodobým dohľadom odhaliť nedajú, napríklad čo človek robí opakovanie, čo nerobí a celkový dojem o ňom. Takýto druh informácií môže o človeku vždy prezradiť viac ako jednotlivé skutočnosti, na ktoré sa prihliada izolovane. Opakované návštevy kostola, posilňovne, baru alebo stávkovej kancelárie nám prezradia niečo, čo nám jediná návšteva nikdy nepovie, rovnako ako skutočnosť, že človek žiadne z týchto miest ani raz nenavštívil za celý mesiac. Sled presunov jednotlivca odhalí ešte viac. Jediná návšteva gynekológa vypovie o žene pramálo. Ak však o niekoľko týždňov nasleduje návšteva obchodu s tovarom pre bábätká, už sa dozvedáme niečo iné.* Ak niekto vie, aké miesta druhý človek navštevuje, môže z toho odvodiť, či tento človek pravidelne chodí do kostola, nadmerne požíva alkohol, pravidelne navštevuje posilňovňu, je neverným manželom, ambulantným pacientom, alebo či sa stretáva s určitými ľuďmi či politickými subjektmi. A na to sú potrebné všetky tieto fakty o danom človeku, nie iba jedna skutočnosť.“ Prípad U.S. v. Maynard, 615 F.3d 544 (U.S., D.C. Circ., C.A.)p. 562; U.S. v. Jones, 565 U.S. __, (2012), súhlasný odôvodnený rozsudok sudcu Alita. Verejné informácie sa navyše môžu presunúť do sféry súkromného života, ak sú systematicky zbierané a ukladané do súborov prechovávaných úradmi. To je tým pravdivejšie, ak sa tieto informácie týkajú dávnej minulosti človeka... Súd má za to, že ak sú tieto informácie systematicky zbierané a ukladané do súboru, ktorý prechováva štátny orgán, spadajú do sféry „súkromného života“ na účely článku 8(1) Dohovoru. “ (Prípad Rotaru v. Romania, [2000] ECHR 28341/95, ods. 43–44.

[10]Termín „spravodlivý proces“ je možné nahradiť termínom „procesná spravodlivosť“ či „prirodzené právo“. Je dobre formulovaný v článku 6(1) Európskeho dohovoru o ľudských právach a v článku 8 Amerického dohovoru o ľudských právach.

[11]Príkladom takéhoto nezávislého mechanizmu dozoru je britský komisár pre zachytávanie komunikácie. Úrad komisára pre zachytávanie informácií vydáva prehľad, ktorý obsahuje súhrnné údaje, avšak neposkytuje dostatok údajov na dôsledné prešetrenie typov žiadostí, rozsahu každej žiadosti o prístup, účelu žiadostí a dôkladnosti, s ktorou sú skúmané. Viď http://www.iocco-uk.info/sections.asp?sectionID=2&type=top.

[12]Správa zvláštneho spravodajcu o podpore a ochrane práva na slobodu názoru a prejavu, Frank La Rue, 16. mája 2011, k dispozícii v dokumente A/HRC/17/27, ods. 84.